Pohľady odborníkov

MUDr. Branislav Maček, lekár

MUDr. Branislav Maček, lekár

Vopred vyslovené prianie – význam pre prax

Vopred vyslovené prianie je dnes v Nemecku, kde pracujem ako lekár, nepostrádateľnou súčasťou každodenného rozhodovania o liečbe, jej rozsahu i jej konci. Dnes už asi 40% pacientov prichádza do nemocnice s vypracovanou tzv. dispozíciou pacienta. Ide o písomné vyjadrenie vôle jednotlivca, jeho vopred vyslovené prianie, týkajúce sa ním stanovenej hranice pre ukončenie či nerozširovanie jeho liečby.

Cieľom je poskytnúť pacientovi možnosť oznámiť lekárom, príbuzným i spoločnosti svoje rozhodnutie, keď mu to už jeho stav neumožňuje. Toto stanovisko zaväzuje ošetrujúcich lekárov poskytnúť len takú starostlivosť, s ktorou pacient za daných okolností súhlasí a o ktorej je presvedčený, že má pre neho prospech a vedie k výsledku, ktorý je pre neho prijateľný. Vo väčšine prípadov nás zaväzuje v prípade nepriaznivej prognózy, ťažkej invalidizácie alebo zlyhávania základných životných funkcií nepokračovať v liečbe, prípadne jej ďalšom rozšírení. Pacient sa vopred slobodne rozhodol a písomne vyjadril svoje rozhodnutie, za určitých okolností uprednostniť smrť. Dobrovoľne sa rozhodol radšej zomrieť ako žiť s ťažkým postihnutím či podľa jeho názoru – nedôstojne.

Z lekárskeho hľadiska nám tento dokument pomáha rozhodnúť o ďalšej liečbe, zákonným a vopred daným spôsobom túto liečbu ohraničuje a v neposlednom rade dáva nám lekárom právnu ochranu. Pre príbuzných predstavuje oslobodenie od morálne ťažkého až nemožného rozhodnutia o živote a smrti svojho najbližšieho.

Vopred vyslovené prianie predstavuje legislatívny nástroj pre dôstojný a prirodzený odchod z tohto sveta, odchod bez urýchľovania a hlavne odchod bez jeho nezmysluplného predlžovania. Každý jedinec má právo sa rozhodnúť, či túto možnosť využije, spoločnosť má však povinnosť túto možnosť poskytnúť.

Môj osobný pohľad na Vopred vyslovené prianie - život je vlastníctvo jedinca či spoločnosti?

Pracujem v Nemecku ako lekár v oblasti intenzívnej medicíny už vyše 18 rokov. Jeden z najväčších rozdielov v systéme zdravotníctva sa netýkal medicíny, vybavenia či liečby, ale prístupu k umieraniu. Nemecko nemyslí len na dôstojný život svojich občanov, Nemecko myslí aj na šancu pre občana dôstojne umrieť. Žiaľ, na Slovensku sme nezabezpečili ešte ani jedno, ani druhé.

Život a zdravie je najväčšia individuálna hodnota. Cieľom každej spoločnosti je ho chrániť, cieľom zdravotníctva je ho prinavracať. Stále však život predstavuje vlastníctvo jednotlivca. Už sme si zvykli, že liberalizmus postavil človeka do pozície sebaurčenia a sebarozhodovania vo všetkých oblastiach. Všetkých, okrem smrti. Na Slovensku stále platí, že štát, lekári a systém určujú, čo je pre mňa najlepšie, oni vedia, či mám ešte žiť, či chcem ešte žiť, alebo už môžem zomrieť.

V oblasti umierania nám systém nedáva reálnu možnosť sa rozhodnúť. Vďaka súčasnej medicíne môžeme nielen žiť, ale i perzistovať. Pojem perzistovať predstavuje len fyzickú existenciu, bez prejavov radosti, bez možnosti komunikácie či pohybu. Dlhé roky v posteli, kŕmenie či prebaľovanie patria k bežnému koncu starostlivosti o zdravie a produktu nepodarenej záchrany jednotlivca. Chce naozaj každý z nás žiť, resp. perzistovať ešte o deň, týždeň či rok dlhšie ? Chce každý z nás v prípade nepodarenej záchrany byť dlhé roky v posteli, stratiť dôstojnosť, byť príťažou?

Vopred vyjadrená vôľa práve tento problém rieši. Moderná spoločnosť vytvára legislatívny rámec pre presadenie rozhodnutia vôle jedinca i v prípade jeho blížiaceho sa konca. Je to prejav liberalizmu, slobodnej vôle pacienta sa rozhodnúť. Každý má právo si stanoviť hranicu, za ktorou už svoj život pre neho nepredstavuje prínos, ale príťaž. Len jedinec, ktorého sa to bytostne týka, má právo sa rozhodnúť o hranici pre svoj dôstojný život, o hranici, ktorú nechce prekročiť a uprednostní smrť.

Vopred vyjadrená vôľa alebo tzv. dispozícia pacienta vyjadruje pacientom stanovenú hranicu pre prípad, že jeho choroba či úraz vedie ku stavu, ktorý je pre mňa – majiteľa života, vo svojej kvalite neakceptovateľný. Vyspelá spoločnosť myslí nielen na dôstojný život, ale i dôstojné umieranie.

Rozhovor s MUDr. Branislavom Mačekom nielen o dispozícii pacienta, ale aj o ľudskosti v medicíne a situáciách, spojených s umieraním, si môžte prečítať aj na webe Zomieranie.sk

 

Ondrej Prostredník, teológ, pedagóg, politik

Ondrej Prostredník, teológ, pedagóg, politik

V pozostalosti môjho svokra, múdreho a láskavého človeka, ktorý požíval veľkú úctu svojho okolia, som našiel dômyselný systém, ktorým si organizoval svoje dokumenty a teda aj svoj život. Je v desiatkovej sústave a na jeho konci s číslom 99 je zložka „Preparatio ad mortem" – príprava na smrť.

Asi nik z nás nepremýšľa o smrti dobrovoľne, s radosťou a nadšením. Ak nás už k tomu okolnosti donútia, tak sú tieto myšlienky naplnené skôr obavami a neistotou. Niet divu, že toto premýšľanie odsúvame na neurčito.

Choroba, telesná krehkosť, strata bežných zručností, závislosť na starostlivosti a prítomnosti iných ľudí – to všetko v nás nevyhnutne vzbudzuje otázky: Zomriem náhle, alebo ma čaká zdĺhavé obdobie slabnutia a závislosti? Budú vo chvíli môjho zomierania pri mne ľudia, ktorých mám rád, na ktorých sa dokážem spoľahnúť a ktorí mi dodajú silu a odvahu v neistote? Budem vo svojich posledných chvíľach života doma, alebo sa ocitnem na mieste, ktoré mi je cudzie? Čakajú ma veľké, či neznesiteľné bolesti? Budem ešte v stave rozhodovať o tom, aké medicínske zákroky si ešte prajem a aké už nie?

Nie je jednoduché premýšľať o konci vlastného života. Predsa však je dôležité, aby sme sa týmto otázkam dokázali postaviť zoči-voči a pripraviť sa na zomieranie. Je to zodpovedné voči sebe a voči našim blízkym.

Je dobré, keď pri tejto ťažkej úlohe, ktorej máme akosi prirodzenú tendenciu sa vyhýbať, nájdeme pomoc a podporu. Dnes je vďaka rozvoju medicínskych možností aktuálnou práve otázka krehkej rovnováhy medzi predlžovaním života, ktoré si už človek na konci svojho života nemusí priať a na druhej strane aktívnym skrátením života, ktorého sa človek môže obávať, keď stratí schopnosť rozhodovať o sebe.

Našu spoločnosť v tejto oblasti očakáva ťažká diskusia. Musí zohľadňovať množstvo aspektov a na jej konci by mali byť také právne úpravy, ktoré umožnia každému pripraviť sa slobodne a zodpovedne na svoje zomieranie. Inštitút vopred vyslovených prianí, alebo medicínskej vôle považujem za dôležitý nástroj, ktorý dnes v našom právnom poriadku chýba. Tak ako mal môj nebohý svokor vo svojom dobre zorganizovanom premýšľaní miesto pre úvahy o príprave na zomieranie a smrť, mala by táto téma byť celkom prirodzenou súčasťou nielen našich úvah, ale aj náš právneho a administratívneho poriadku.

 

Jana Pitková, Kolobeh života

Jana Pitková, Kolobeh života

Ako môžeme ovplyvniť koniec svojho vlastného života?

Vopred vyslovené priania u nás nie sú zadefinované v zákone, preto je ťažké ich splniť alebo vymáhať. Rešpektovanie želania zomierajúceho by však z ľudského hľadiska malo byť prvoradé. Z tohto dôvodu by plán takýchto prianí bol veľmi nápomocný nielen v súvislosti so zomieraním, ale aj s obradom poslednej rozlúčky či usporiadaním materiálnych vecí.

Zostaviť si takýto plán uľahčí celú organizáciu posledných vecí pozostalým, ale je tiež príležitosťou pre nás samotných zastaviť sa a zamyslieť nad skutočným zmyslom života. Klásť si otázky, ku ktorým nás privádza naša vlastná smrteľnosť alebo umieranie či smrť našich blízkych a hľadať odpovede. Tieto témy nemusia byť pre nás tabu, práve naopak. Ak k nim pristupujeme otvorene, zodpovedne a prijímame ich prirodzenú nevyhnutnosť, môžu nám uľahčiť naše žitie.

Potreba spoločenského dialógu na tému zomierania a odchádzania človeka sa stáva nevyhnutnou aj v súvislosti s narastajúcim počtom úzkostných a panických diagnóz či aktuálnemu „dotyku smrti" vírusu Covid 19.